Náš spoločný Miluláš a Vianoce

Deň pred Mikulášom som spala u Johana. Počas toho, ako som sa sprchovala, som počula, že za dverami s niečím šuchoce. S čím asi? Keď som dokončila proces očisty a otvorila dvere, mala som tú česť vidieť, že som bola dobrá a Mikuláš prišiel. Dostala som nejaké čokoládové bonbóny, ktorých súčasťou bol plyšák. Poďakovala som sa teda Mikulášovmu pomocníkovi, dala pusu, a čakala som, kedy sa pôjde osprchovať on. Konečne tá chvíľa nastala a ja som mala príležitosť schovať balíček. Dala som mu ho do poličky a úplne dozadu. Celá natešená som naňho čakala a bola zvedavá, kedy si balíček všimne. Nevšimol. Celý večer ho obchádzal, ani raz sa poriadne do tej poličky nepozrel. Bolo na ňom vidieť, že je trocha sklamaný, očividne čakal balíček a ja nič. Pritom ho mal celý čas pod nosom. Ráno, keď som odchádzala domov, sme sa rozlúčili, chystal si veci do práce,... a? stále nič. Celú cestu vlakom som čakala na správu a na predposlednej zástavke som sa jej dočkala. Konečne si všimol mnou urobený balíček od Mikuláša. Huráááá. Tešil sa ako malé dieťa, a ja tiež. Samozrejme, že svoj úlovok zavesil aj na „modrú sieť“ , kde som za balíček dostala palce.

VIANOCE

V obchodoch už boli cítiť Vianoce dva mesiace dopredu. Všade samé salónky, ozdoby, reťaze, vianočné gule, ... Myslím, že sa tá pravá vianočná atmosféra sa vytráca. Všetko, všetky sviatky sú už len o tom, kto, čo dostal, o tom, aká je to značka, koľko dostal darčekov, a keď povie, že menej ako päť, tak je za chudáka, o tom, koľko dostal obálok s peniazmi a nie o tom, s kým trávime čas na Vianoce, či dodržujeme nejaké tradície, ...

Prvýkrát v živote som mala vymyslieť nejaký darček pre chalana. Vlastne pre muža. Ja, čo som vždy kupovala darčeky len mamine a mojej mačke Murinke (mačka, ktorá má podobne ako Johan všetky naj). Čo by ho potešilo? Keď som sa ho nenápadne pýtala, podotýkam a dvojito podčiarkujem NENÁPADNE, vždy mi odpovedal, že má všetko. Keďže je maliarom, mala som mu kúpiť tempery, paletu, štetce,... že? Veľmi dobrý nápad, až na to, že mal svojich sponzorov, ktorý mu tieto veci dávali. Neboli sme spolu ešte dlho, a preto vymyslieť vhodný darček bolo pre mňa ťažké. Nakoniec som stavila na jeden z klasických darčekov, papuče. Nič originálne to nebolo, ale potreboval ich. Keď som videla ako nosí „žabky“ na ponožky, tak ma triafal šľak. Ak to takto nosíte, tak prestaňte, je to nechutné. Druhým darčekom bola opäť „originálne“ vybratá kazeta so šampónom, sprchovým gélom, ...

Vianoce sme spolu netrávili, každý ich trávil so svojou rodinou. Ja som bola odcestovaná za maminou v Holandsku (pozmenená krajina), on bol pekne slušne doma v kruhu svojich milovaných. Ešte pred tým, ako som sa vydala na cestu do Holandska, som prespala u Johana, predtým som však išla nakúpiť veci, o ktoré ma poprosila mamina, a ako bonus som dostala v obchode dva kalendáre. Jeden som teda pribalila k veciam, ktoré som brala so sebou, a druhý som postavila na stôl Johanovi do kuchyne. Keby v ňom niekto začal listovať, všimol by si pri každom mesiaci počet mesiacov, ktoré sme spolu tvorili pár. Takto som vypísala celý kalendár s našimi meninami, narodeninami, Valentínom, ... Na rozlúčku som dostala od milovaného rukavice. Dovôd? Aby som naňho nezabudla. Takto pripravená som sa teda vybrala do Holandska. Vianoce s maminou boli super, ako každé, ktoré sme spolu. Po tom, ako nám ubehli Vianoce som sa vracala domov. Počas cesty, keď som už cestovala smerom na Slovenko, som mu napísala, že už cestujem domov. Z hlavnej vlakovej stanice som sa ozvala opäť s tým, že za chvíľu už budem doma. Bolo ešte zavčasu, tak som nejakú spätnú sms nečakala, ale prišla mi. Bol v nemocnici.