Moje narodeniny :)

Napriek tomu, že Valentín nakoniec dopadol rozprávkovo, to medzi nami škrípalo čoraz viac. Pár dní na to sa blížili moje narodeniny. Tie, vďaka ktorým som sa stala dospelou na celom svete. Milujem narodeniny, je to moj najobľúbenejší sviatok. Vždy sa teším na to, kto si spomenie, čo mi zapraje, čo dostanem, ...

Počas Valentína sme sa s Johanom dohodli, že niekam pôjdeme. Vypadneme preč, vyčistia sa nám hlavy a podobne. Keď som mu oznámila, že by som rada niekam išla na svoje narodeniny, dobre že ho netrafil šľak. Doteraz si pamätám, ako sme sedeli v autobuse, šli na večeru do mesta, naznačila som mu, že budem mať narodeniny, aj prázdniny v škole, tak môžeme niekam ísť. Nikomu ten pohľad neprajem. Bol taký prekvapený, niečo na štýl, ako je možné, že mi napadlo, že taká „hviezda“ by šla niekam so mnou. Pritom sa v spoločnosti správam normálne, nerobím žiadne scény, jedlo si viem objednať bez problémov, s ľudmi komunikujem slušne, ... Po chvíli z neho vypadlo, že pôjdeme teda do Komárna. Ok, nebola som tam, tak prečo nie.

Bol štvrtok, neviem presne čo sa zasa stalo, ale mali sme opäť krízu. Predýchavala som to, lebo na víkend sme mali vypadnúť do Komárna. Celý deň sme sa zasa dohadovali, nepísali sme si nič pekné a mne bolo zasa do plaču. Neskutočne som si priala, aby dni ušli bleskovou rýchlosťou a bol konečne víkend, kedy budeme spolu, preč od všetkých a on bude zasa tým najúžasnejším priateľom na svete.

Večer prišlo to, čo mi ublížilo najviac na svete. Aj teraz keď to píšem, tak mám slzy v očiach. Rozišiel sa mnou. ZASA. A zasa cez sms. Štyri dni pred mojimi narodeninami!!! Plakala som ako malá. Nikdy mi nič tak neublížilo, ako toto. Ako Vám môže spraviť niekto toto a byť v pohode? Tváriť sa, že nič zlé nespravil. Písali sme si dlhé správy, ale k ničomu to neviedlo. Celú noc som preplakala, pokračovala v tom ráno, poobede, večer. Pokazil, zničil mi to, čo som mala najradšej. Narodeniny. Ani si neviete predstaviť ako moc som dúfala, že sa niečo stane, že si to rozmyslí, napíše mi, a do toho Komárna pôjdeme.

Keď sa Romana dozvedela čo sa stalo, zavolala ma na narodeniny k nej. Prišla som k nej deň pred narodeninami,šli sme spolu s jej priateľom (teraz už manželom) a sestrou do Budapešti. Všetci poznáme zákon schválnosti, tak prečo by sa nepredviedol, keď môže? Všade, kde sme sa pohli bol nejaký maliar. Ak sme ich nevideli sedemnástich, tak ani jedného. Výlet to bol však pekný. Ešte tú noc som dúfala, že mi Johan napíše a niekam na narodeniny pôjdeme. Aká naivná, však? Zobudila som a boli tu narodeniny. Juchúúú? Ani zďaleka, všetci ešte spali, tak som kukla, čo je nové na „modrej sieti“. A niečo predsa len bolo. Všetko, čo mi dal Johan na nástenku mi vymazal. Krajší darček som ani nemohla dostať. Ako môže byť niekto tak zlý?

Postupne sa všetci zobudili, naraňajkovali sme sa, pokecali, snažili sme si robiť zo všetkého srandu. Gratulanti pribúdali, medzi nimi pribudol aj Johan. „Všetko najlepšie, nech sa Ti darí.“ Najradšej by som mu tú gratuláciu niekam strčila, k tomu by som po ňom niečo tvdé, veľké, ťažké hodila a povedala „Ďakujem!“ Zmohla som sa však len na to ďakujem.

Celé narodeniny som preplakala, napriek tomu, že som si to miliónkrát zakázala, napriek tomu, že som si vravela, že kvoli nemu sa mi plakať neoplatí. Stále som ho mala rada.

Asi päť dní po mojich „vydarených“ narodeninách sme sa dali s Johanom opäť dokopy. Všetci mi vraveli, nech to nerobím, že si ma nezaslúži, že keď sa so mnou rozišiel raz, spraví to znova. Všetko išlo jedným uchom dnu a druhým von. Ja som bola celá šťastná, že sme opäť spolu a objíme ma tak, ako to nikto nevie.

Dostala som punčový rez (náš najobľúbenejší), v ňom som mala sviečku, ktorá sa nedala sfúknuť, tak som si teda počkala, kým dohorí. Dostala som ružu a plyšového medveďa. (ružou a plyšovým medveďom vyriešil vždy všetko : meniny, valentín, narodeniny).

Nieže by mi tie pokazené narodeniny nejak extra nahradil, ale snaha sa cení.