Môj začiatok snáď jednej knihy :P

Neviem ako by som svoje písanie začala ... Čítala som dosť veľa romantických kníh, ale aj iného žánru, a musím sa priznať, že napísať dobrý úvod je u mňa základ. Keď ma nezaujme prvých desať viet, knihu odkladám do regálu a do ruky beriem ďalšiu. Rozhodla som sa, že budem pokračovať a možno pri písaní záveru mi napadne nejaký zmysluplný a originálny úvod, ktorý Vás donúti držať knihu v rukách ešte aj v spánku. (Haha)

Asi by som mala načrtnúť o čom budem písať. Bohužiaľ, napriek tomu, že si o sebe myslím, že som kreatívna a dočítala som sa to o sebe aj v mnohých charakteristikách rýb (moje znamenie), budem písať o tom, čoho tu už bolo a je na milión rokov dosť. Zaľúbenie, vzájomné oťukávanie, ružové okuliare, sklamanie, opäť láska, krutá realita, .... Každým si tým prešiel, tak načo si mám o tom zasa čítať? Isto sa túto otázku pár z Vás v duchu opýtalo. NEMUSÍŠ!!!! Zavri, odlož túto knihu a už sa k nej ani nepribližuj, vyhýbaj sa jej oblúkom. Tí, ktorí knihu (či skôr knižku, alebo pár strán zviazaných zošívačkou ?) stále držia v rukách, ďakujem, budem sa snažiť podať môj príbeh bez výmyslov, i keď človek nikdy nevie kedy motyka vystrelí, vtipne, sviežo, tak aby to bolo čítanie oddychové a nie také, pri ktorom sa Vám budú potiť mozgové závity a budete si lámať hlavu nad tým, či bol vrahom záhradník, alebo nie.

Keďže žijeme v modernej dobe, kedy nikto nemá na nič čas, a samozrejme som ho nemala ani ja, pretože som bola ešte mladá a pekná, tak som sa poctivo venovala štúdiu, potom, keď sa podarilo, som zašla na obed, na nákup, a šup ho na internát. Mala som dvadsať, väčšina mojich kamarátok mala piateho priateľa, zakaždým to bol samozrejme „ten pravý“. Nikdy som sa nemohla zapojiť do ich „pútavého“ rozprávania, lebo som nemala žiaden vhodný príspevok. Tak som len počúvala, v mysli si vravela, že mne sa niečo také nikdy nemôže stať a keď sa mi už driemalo, odišla som na izbu. Myslím, že väčšina z nás (z nás mladých, čo si už niečo pamätáme :P) má/mala na istej sieti, kde človek môže „kecať“ od ráno do večera, svoje konto. Nie som výnimka. Všetci vieme, že je tam veľké množstvo úchylov za falošnými „nickmi“, ale tak občas človek dúfa, že sa nájde niekto normálny. A našiel sa, aspoň som si to myslela. Prišla mi správa od pekného chalana, čo sa mi nestávalo často. Naša konverzácia prebiehala asi nejak takto:

On: like

Ja: zdieľam

On: Ahoj, volám sa Johan,... (samozrejme, že sa volá inak, ale pravé meno tu uvádzať z pochopiteľných dôvodov nebudem)

Vymenili sme si pár správ, s tým, že sme sa dohodli, že sa spriatelíme na ďalšej sieti. Na tej „modrej“. Iniciatívny bol Johan, no žiadosť o priateľstvo neprichádzala. Aké prekvapivé, však? Nechala som to tak, moc som sa tým nezaoberala. Na druhý deň sme sa opäť stretli na „vykecávacej“ stránke, kde som dostala správu od NEHO. Niesla sa v duchu, prečo som ho nepotvrdila. Ale čo som mala potvrdiť, keď som nemala čo? Napísala som mu, že mi žiadna žiadosť neprišla. Dohodli sme sa, že si ho teda skúsim pridať ja. Podarilo sa. (Opäť sa potvrdilo, že ženy sú šikovnejšie, a chlapi toho veľa nevedia). Písali sme si teda na modrej sieti, písali sme si často, a dohodli sme si stretnutie. Priznávam, som z tých, ktorá si pri stretnutí s cudzími ľuďmi predstaví hneď tie najstrašnejšie scenáre. Čo ak ma tam bude čakať niekto úplne iný? Čo ak ma tam pre istotu nebude čakať nikto? A čo ak ma niekam unesie? Znásilní? Ale pri ŇOM som to tieto pocity nemala. Čakalo ma prvé skutočné rande vo svojom živote. Úpenlivo som rozmýšľala, čo si oblečiem, ako sa učešem, aké náušnice si dám, čo si oblečiem ... Ako každá žena.