Sme naozaj spolu

Svoj vzťah sme „spečatili“ aj na modrej sieti, aby nám všetci závideli. Moje staré kamarátky museli byť isto veľmi prekvapené a svoj údiv skryli sa palce (like). Pod „spečatením“ NÁM pribúdali gratulácie a blahoželania.

Obom sa nám darilo, zaľúbeným šťastie prajeJ. Zabudla som napísať, že môj najdokonalejší a ďalšie naj bol odo mňa starší o deväť rokov a pracoval. Keďže som si vymyslela meno, vymyslím si aj povolanie. Hmmm, budeme sa tváriť, že bol maliarom, ktorému sa vo svojej oblasti darilo, dosahoval úspechy, zbieral ocenenia. Tak ako to býva, keď sa niekomu darí, má svojich obdivovateľov, no najmä obdivovateľky, ktoré som mohla každodenne vidieť na modrej sieti ako novo pridané priateľky Johana. Nebrala som to moc vážne, veď mal napísané, že je vo vzťahu so mnou, tým pádom majú dievčence smolu. Písali sme si veľmi často, obom sa nám vybíjal telefón, nabíjačky sa stali našou povinnou výbavou do školy/práce. Ako som spomínala, bývali sme kúsok od seba, vždy keď skončil v práci, prišiel za mnou, sedeli sme na lavičke, alebo sme išli niekam na džús, čaj, ... Takto plynuli dni za dňami a mne sa blížili meniny (milujem, keď mám nejaký sviatok, vždy sa naň veľmi teším). Vždy sme sa videli len pár hodín, a komu to v stave zaľúbenia stačí? Preto som na moje meniny prvýkrát prespala uňho. Večer sme oslávili meniny, zapili ich detským šampáňom (som okrem iného aj zarytý abstinent). Pili sme z pekných pohárov, ja som si svoj položila vedľa postele, ale tak, aby nikomu nezavadzal v ceste a nerozbil sa. Johan ma upozornil, aby som dávala pozor, no presne po tejto vete, kopol do pohára on a vylial moje detské čučo. Ešte teraz sa smejem, keď si vybavím výraz jeho tváre. Keď sa podarilo zachrániť situáciu včas, aby sa o našej „žúrke“ nedozvedel sused pod nami, sadol si ku mne na posteľ. Nastalo to, čoho som sa bála, a čo som úspešne odkladala až doteraz. No dohoda znela, že na moje meniny si dáme konečne pusu. Až teraz? Áno, až teraz. Nikdy som sa s nikým nebozkávala, prvú pusu som si chcela dať s prvým chlapcom, ktorý mal byť tým pravým a mojím posledným (takto som si to vysnívala, a verila, že ja som tá šťastná, ktorej sa to aj naplní). Vždy, keď som videla v nejakom holywoodskom filme, ako sa niekto bozkáva, tak sa mi to vôbec nepáčilo. Prišlo mi to uslintané, nehygienické, ... aj teraz sa mračím, keď to píšem. No priznávam, keď som sa to už naučila, bolo to príjemné. Čo mohlo byť lepšie, než sa na meniny bozkávať s milovaným? Nič, žiaden darček nemohol byť lepší, žiaden večer krajší. Čerešničkou celého večera bolo spoločné zaspávanie, to, ako Vás objíma niekto, koho milujete, je to najkrajšie na svete.

Keďže som prevažnú časť svojho študentského života strávila na internáte, kde sa kúri vo februári až apríl, ale november až február nie, tak som mala pyžamo s dlhými rukávmi na tričku a s dlhými nohavicami. Pre detailistov: pyžamo bolo ružové s medvedíkmi, ktorý sa šplhajú jeden za druhým po lane. Určite nie je prekvapivé, že mi v noci bolo teplo a odokrývala som sa, nohy hádzala kade tade po paplóne ... a môj Johan, okrem toho, že mal všetky naj bol ešte aj najstarostlivejší a poctivo ma prikrýval aj napriek tomu, že mi bolo teplo. Ale keď vás niekto prikrýva v noci a oslovuje Vás pritom „láska“, kto by protestoval? Ja rozhodne nie.

Ráno bolo rozprávkové. Zobudili sme sa spolu, vedľa seba, obaja rozospatý, ale šťastní, že sa vidíme. Jediným mínusom bolo, že ja som musela ísť do školy, a Johan do práce. Keď sme sa vymotali z postele, naraňajkovali sme sa. Obaja sme sa pritom nemohli na seba vynadívať a dousmievať. Rozlúčili sme sa, dali si pusu, tú naozajstnú a šli sme na zastávky. Ja na jednu stranu, on na druhú.

Do školy som prišla natešená, v najväčšej pohodičke, nič ma nemohlo vytočiť, ani to, že som mala dvojhodinovku angličtiny. So všetkým som sa samozrejme hneď zdôverila vynikajúcej kamarátke Romane (určite viete, že je to meno fiktívne, no postava reálna). Na skutočných kamarátkach je úžasné to, že sa s Vami tešia úprimne, prajú Vám šťastie od srdca. Koľko z Vás môže povedať, že má takú kamarátku? Ja áno, a mám ich dve.

Pár dní po mojich meninách mal Johan narodeniny. Svoje tridsiate. Asi nemusím nejak pripomínať veľké množstvo priateľov na modrej sieti, tým pádom veľké množstvo blahoželaní. Medzi nami, skoro všetky na jedno kopyto, také tie klasické odrhovačky zo slušnosti: „Všetko najlepšie, nech sa darí.“ a podobne. Ja som samozrejme napísala najkrajšiu správu, hneď ráno. Videli sme sa až večer, išli sme do reštaurácie, potom na byt, dala som darček a boli sme opäť šťastní, že sme spolu, hlavne počas jeho narodenín. Večer sme si užívali, ako sa hovorí, se vším všudy. Nasledujúce dni sme boli do seba stále zamilovaní, a v mesiaci sa blížil deň, kedy chodí Mikuláš a odmeňuje dobré deti. Vôbec som nerozmýšľala nad tým, či mu kúpim balíček, alebo nie, lebo je už veľký. Balíček som však pripravovala sama. Nemám rada tie, ktoré sa dajú bežne kúpiť v obchode. Je tam dokopy päť figuriek, jedno ovocie, a hotovo. Patrím k tým, ktorí sa s takýmito vecami pre svojich blízkych radi vyhrajú.