Koniec idylky? :O

Bol január, začiatok nového roka, ktorý mal byť tým najlepším v mojom živote. Prvé dni z tohto mesiaca boli super, no keď sme sa prehupli do druhej polovice, začal sa náš idylický vzťah nejak komplikovať. Po dlhej dobe sa domov vrátila mamina z Holandska. Vždy, keď je doma, tak sa jej snažím venovať a internet a sociálne siete obmedzovať. Tam nastal kameň úrazu. S Johanom som bola v kontakte najmä cez modrú sieť počas toho, keď sme neboli spolu. To, že internet obmedzujem, neznamená, že na ňom nie som, ale neodpisujem okamžite, nepalcujem fotky všetkým kamarátkam, nadávam statusy typu: jedla som ... , idem ... , počúvam ...

Každé ráno sme si napísali, počas dňa tiež, čo sme robili (že sme si chýbali), večer sme zhrnuli celý náš deň, napísali si na dobrú noc. Písania bolo menej než sme si zvykli, ale dúfala som, že to pochopí. Nepochopil. Hneval sa na mňa, že si nepíšeme, že sa mu nevenujem, ... vyzeralo to na rozchod. Bol víkend, robila som veci do školy, snažila sa Johanovi všetko vysvetliť, pred maminou sa tváriť, že som v poriadku. Vždy, keď som mohla, odišla som do kúpeľne, kde som sa vyplakala, samozrejme potichu, aby si nikto nič nevšimol a vrátila som sa do obývačky. Počas dňa som si takto „odbehla“ do kúpeľne minimálne päťkrát.

Moje pokusy o to, aby sa to medzi mnou a Johanom nejak udobrilo, boli márne. Všetko negoval, odmietal, bol stručný, horko-ťažko mi niečo napísal. Tí, ktorí majú za sebou prvú lásku, tú skutočnú, a nie nejakú platonickú z plagátov a filmov, si vedia predstaviť ako som sa asi cítila. Stále som chcela plakať, spraviť hocičo, aby sa na mňa nehneval, ...

Prišiel pondelok. Mali sme sa stretnúť. V duchu som sa zmierila s tým, že sa rozídeme, ale aspoň ako dvaja dospelí ľudia, že si to povieme z očí do očí. Tajne som však dúfala v to, že sa to dá nejak do poriadku a my zostaneme spolu. Nechcela som oňho prísť. O toho, ktorý bol pre mňa tým pravým.

Prišla som k nemu na byt. Vedľa gauča bola posteľ, doteraz nechápem, prečo to tam prenajímatelia dali, určite by som si svoj byt zariadila inak, ale späť k veci. Sadla som si teda na posteľ tak, aby som sedela oproti nemu. Obaja sme boli ticho sedeli. On pozeral na televízor a ja som s napätím čakala, čo bude. Ten deň a dátum si asi budem pamätať navždy (aspoň dovtedy, kým mi bude slúžiť pamäť 20.01.2014). Vtedy mi prvý a poslednýkrát povedal: „Prepáč.“ Bola som najšťastnejšia na svete. Všetko sme si vysvetlili, boli sme spolu, konečne sa vrátila späť idylka. Už som sa nemusela tváriť, že som v poriadku a nič mi nie je. Bola to pravda. Usmievala som sa a ani som si to neuvedomovala.

Prvá a snáď posledná kríza bola zažehnaná. Nemyslela som si, že by som sa niekedy mohla tak báť toho, že stratím priateľa. Nemyslela som si, že láska dokáže človeka až tak moc opantať.